Miesto na zemeguli, kde slovenska noha este nevkrocila (vlastne, uz hej ;))

Filipiny su velmi lahko “scestovatelne”. Lacne letenky na ostrovy, celkom dobra infrastruktura miestnych busov. A ako sa dostat na vyhlasene ostrovy ako Palawan, Bohol, Negros, Boracay alebo Mindoro je super popisane v Lonely Planet.

Tentokrat som sa vsak rozhodla ist po inych stopach a to navstivit ostrov Lubang, zapadne od Mindora, kde zarucene este slovenska noha nevkrocila. Kolega traineecky Dany z Kanady je totiz okrem ucitela na Azijskom institute Enterpreneurshipu aj farmarom, pestuje kukuricu a okrem toho vlastni cast ostrovu Lubang. Tak sme sa tam vybrali na par dni...

Cesta do Batangas autom, zastavenie sa v Tagaytay, povestnom sopkou uprostred jazera Taal. My sme si vsak vychutnali ranajky – Bangsilog – typicke filipinske – garlic rice, vajicko a ryba :)....a k tomu BANANY – all you can eat!!! VBantangas sme ledva stihli jedinu lod, ktora nas na Lubang mohla dostat. Dostali sme “prvu triedu” – na streche lodi. Nastastie sme ma

li nad sebou este nejake dosky, inak by moje – aj tak brutalne spalenie, kedze som zaspala – bolo este brutalnejsie. 5 hodinova plavba s Nigerijcankou Uzo, Kanadanskou Danou a 2 filipincanmi ale stala za to. More, slnko a nutela s grahamovymi susienkami (alebo naopak :)) nam robila popri asi dalsich 50 Filipincanoch spolocnost.

Pri vystupovani na breh sme sa museli predierat tisickami plastikovych sackov – way behind mojej predstavy o “privatnej plazi”. Pomedzi nas sa este

predierali vsetci mozni rodinni prislusnici s taskami plnymi masa alebo poloroztopenymi tortami, ktore priniesli ako “pasalubong” - nieco ako darcek z Manily.

Ocitli sme sa v dedinke Looc, ktoreho obyvatelia asi moc belochov este nezazili, takze asi po 5 odpovedi na to, ako sa volam a odkial som sme konecne zakotvili v rodinnom dome Boba – farmara a jeho rodiny, ktora tvori zaklad a vlastne cely tym miestneho ucitelskeho zboru. Cakal nas vydatny obed a bohate pohostenie – na to, ze v tomto dome este nebola pred rokom elektrina, na sprchu

a splachovaci zachod zabudnite.

Rozhodli sme sa, ze stanovat na plaz sa vyberieme az zajtra, a ze dnes po unavnej celodennej ceste prespime v dome – bez skla na oknach, len sietky, v izbe, ktora pat

rila relativne novemu manzelskemu paru (sudiac podla darov zo svatby – vacsinou nabozensky orientovanych – sosky, taniere s napisom “Relax, God’s in charge” – ake typicke pre filipinsku pasivnu kulturu ;))

Druhy den rano sme sa rybarskou lodou vybrali na “tu plaz”. Fakt, ani zivacka, este sme si ju aj museli sami upravovat, aby sa dali rozlozit 2 stany...nasledovala prehliadka, pocas ktorej som mala moznost ochutnat kesu plod. Ano, kesu je orech a preto rastie na strome. To, ze vyzera ako paprika, to je druha vec. Ta “paprika” sa odtrhne a zost

ane len “to kesu”. Takze asi preto je to tak drahe, bo z jedneho stromu mozu mat tolko kesu ako my napriklad jablk z jablone. Este sme nakrmili Karabaov – “miestne kravy” a “osprchovali” sa v jedinom prameni cerstvej vody, ktory na ostrove je. A potom nasledovali dlhe prechadzky po osamotenej plazi, kupanie v osamotenom mori, presuvanie uteraka kam len chces, oddych v “hamoku” – teda hupajucej sietke spolu s “Evou”, co mi tu este mama casopis vo februari priniesla:). Vecer sme potom ochutnali miestnu rybaciu polievku so zelenym mangom

a upiekli na ohni cerstvo vylovenu rybu, ktoru nam doniesol miestny rybar, ktory zbadal ohen a prisiel sa “ohriat”.

“Bohuzial” sme museli zostat este o den dlhsie, lebo lod premava len, ked sa zadari. Cestu nazad som stravila na predku lode, sama, s hudbou v usiach a vychadzajucim slnkom...aky to perfektny rozdiel voci preplnenym plazam a “hot dovlenkovym spotom”.

A, ze viem, ze mam miesto na zemi, kde som sa ocitla ako vobec prvy Slovak...zarucene ;).